Počas vysokoškolského štúdia sa mi naskytla príležitosť navštíviť spolu so skupinkou študentov a niekoľkých československých novinárov Mongolsko. Bez váhania som pozvanie prijal, keďže som v ňom videl možnosť prepašovať Biblie aj do tejto socialistickej krajiny.
            Po prílete na rusko-mongolskú hranicu sme sa však dozvedeli, že je práve uzavretá a že do krajiny nebudeme môcť vstúpiť. A tak vedenie skupiny rozhodlo, že pôjdeme na Sibír. V mysli sa mi vynorili príbehy ľudí prenasledovaných pre vieru, ktorí tam boli poslaní na nútené práce a mnohí z nich sa už domov nevrátili. Trochu som mal z návštevy tejto rozľahlej oblasti Sovietskeho Zväzu obavy.
            Bolo leto a tajga bola v kvete. V kufríku som mal sedem Biblií v ruskom jazyku. Do Irkutska sme prileteli s dvojhodinovým meškaním. Ujali sa nás mladí komsomolci, ktorí si svoje čakanie na nás vyplnili pitím vodky.
            V autobuse som nadviazal komunikáciu s mladým dievčaťom z Komsomolu, ktoré nám bolo pridelené ako sprievodkyňa. Chvíľu naša konverzácia prebiehala na všeobecnej úrovni. Keď som však začal cítiť pevnejšiu pôdu pod nohami, našiel som odvahu sa jej šeptom opýtať: „Je tu niekde v Irkutsku pošta? Chcel by som poslať balíček s Bibliami miestnym kresťanom.“ Vedel som, že položiť takúto otázku potenciálnej členke Komunistickej strany mohlo byť nebezpečné, ale vnútorne som cítil, že toto dievča pre mňa nepredstavuje hrozbu.
            Ona sa na mňa vyľakane pozrela. „To nie je možné. Na pošte musíš ukázať, čo posielaš a balík sa balí pred poštovým úradníkom. Posielať Biblie je nelegálne. Mohla by som ťa udať na polícii a šiel by si do väzenia.“
            „Ja ale viem, že ty to neurobíš. Prosím, ukáž mi, kde sa stretávajú kresťania.“ Moja prosba ju prekvapila. Keď sme sa ubytovali, stretli sme sa znova. Ona mi povedala: „Poď so mnou.“ Jej tvár prezrádzala strach a rozpaky. Biblie som mal so sebou, lebo som nemal odvahu nechávať ich na izbe bez dozoru.
            Mladá Ruska zastavila na ulici auto. Cestou som pozoroval mesto. Muselo sa tu žiť veľmi biedne – na cestách nebol asfalt a počas hodinovej jazdy sme minuli asi len päť áut. Popri ceste boli samé malé dreveničky. Prišli sme na miesto a šofér dostal od Rusky tri ruble.
            Miernym kývnutím hlavy ukázala na drevenú budovu. „Toto je miesto, kde sa stretávajú kresťania...“ A zároveň ukázala na budovu asi o dvesto metrov ďalej: „Pred ňou sa stretneme.“
            Kráčal som smerom k drevenici. Zahliadol som starého muža, ako pracuje s pílou a drevom. Videl som, že v ňom narastá napätie, keď som sa k nemu približoval. Rozumel som mu, že je voči mne podozrievavý, keďže byť veriacim kresťanom v Sovietskom Zväze znamenalo ohrozenie slobody.
            Chvíľu sme si jeden druhého premeriavali. Plynulou ruštinou som mu povedal: „Nebojte sa, som kresťan z Československa. Priniesol som tunajším veriacim Biblie v ruskom jazyku.“ A keďže stále na mňa nedôverčivo pozeral, vytiahol som jednu z nich: „Pozrite, je napísaná v azbuke.“ Nesmelo pokývol rukou smerom k dverám, naznačujúc, že mám vojsť. Videl som, že sa stále bojí.
            Vstúpil som dnu. V miestnosti boli tri staršie sivovlasé ženy. Ich strhané tváre prezrádzali, že nemali ľahký život. Aj z ich očí šla nedôvera, preto som ich hneď uistil, že sa nemusia báť a že som im priniesol Biblie. „Óóó, vďaka, Pane...“ povedala jedna z nich a rozplakala sa od dojatia. Druhá ma prosila: „Dali by ste jednu nášmu pastorovi? Je to vzácny Boží muž a nemá vlastnú Bibliu.“
            „Pastor bez Biblie?“ začudoval som sa. „Samozrejme, že mu jednu dám! Prosím, odovzdajte mu ju!“ Žena mi povedala: „Máme tu len jednu Bibliu, ktorá je spoločná pre všetkých. Každý večer je v inej rodine. Ľudia sa stretávajú a prepisujú si verše.“ Potom dodala: „Teraz aspoň máme akú takú slobodu stretávať sa a uctievať Boha. Ale stálo nás to mnoho potu a krvi.“
            „Koľkí sa tu stretávate?“ opýtal som sa. „Asi šesťtisíc ľudí...“ odpovedala. „Šesťtisíc ľudí naraz? Na takom malom mieste?“ Vzápätí som si uvedomil, akému obrovskému kresťanskému spoločenstvu slúžila jediná Biblia! Opýtal som sa: „Ako ste získali tú Bibliu?“ „Jeden z nás cestoval pešo cez tajgu so svojím psom a puškou na západ Ruska. Tam ju kúpil od vojaka, ktorý ju niekomu na hraniciach skonfiškoval. Stála 170 rubľov.“ Hľadel som na nich s úžasom, veď to bol šesť až osemmesačný plat jedného robotníka!
            Tejto starenke sa na tvári objavil úsmev. „Poď, niečo ti ukážem!“ ťahala ma ku schodíkom a nimi smerom nadol. Predo mnou sa rozprestrela obrovská miestnosť. Kostol v podzemí! Neboli tam žiadne stoličky ani podlaha, len udupaná zemina. „Tu sa schádzame uctievať Pána,“ vysvetľovala žena hrdo. „Niekedy tu strávime v modlitbách aj päť hodín. Nevadí, že si nemáme kam sadnúť. Dôležité je, že môžeme počúvať Božie Slovo! Náš pastor vie o Božom Slove veľa, ale vďaka tebe ho bude môcť čítať ešte viac!“
            Musel som sa premáhať, aby som sa nerozcítil. Miesto, kde sa stretávali kresťania, bolo v podzemí, ale museli o ňom vedieť aj ostatní ľudia zvonku, keďže moja sprievodkyňa mi ho ukázala. Našťastie už mali viac slobody praktizovať vieru ako kedysi.
            Potom ma ženičky pohostili chlebom a džemom. Džem bol strašne kyslý – pochopil som, že títo biedni ľudia nemajú ani cukor. Na zapitie mi dali čaj zo sušených byliniek. Toto skromné pohostenie ma nesmierne posilnilo.
            Uvedomil som si, že nemôžem ostať dlhšie, lebo komsomolka na mňa čakala vonku. Na rozlúčku sme sa s babičkami objali. Vedel som, že už sa viac nestretneme. Ale oni navždy ostanú v mojom srdci.
            Komsomolka bola už nervózna. Opäť zastavila idúce auto. Pochopil som, že každý, kto tu mal osobné auto, bol zároveň taxikárom a odvážaním ľudí si privyrábal k živobytiu. Dozvedel som sa, že prarodičia komsomolky boli nemeckého pôvodu, bývalí vojnoví zajatci, ktorí sa usadili v Irkutsku. Ja som jej porozprával o tom, ako Boh vstúpil do môjho života a ako veľmi chcem šíriť jeho posolstvo druhým ľuďom. Prekvapilo ma, keď ma požiadala, aby som jej poslal Bibliu.
            To som neskôr aj urobil. Nemohol som jej poslať Bibliu celú ako balík – ten by na colnici otvorili a jeho obsah zabavili. A tak som vytrhol z Nového Zákona jedno evanjelium a poslal som jej ho v obálke ako list.

                                                                                                 (zdroj: Luboš Lacho, Kroky viery)